Plagiát a plagiátorstvo sú nevítané pojmy pre hriešnikov (nielen fyzické osoby) porušujúcich akademické pravidlá.

Očakáva sa, že absolventi vysokých škôl budú odborne zdatní, všeobecne zruční, schopní kriticky myslieť (budú digitálne zruční, jazykovo zdatní, schopní komunikovať na úrovní, samostatní, tvoriví, schopní prinášať nové myšlienky, pracovať v tíme, …). Ale naozaj sa dostanú k týmto schopnostiam a zručnostiam?

Prečo môžu niektoré systémy systémy podporujúce odhaľovanie plagiátov napomáhať samotným plagiátorom?

Produkty, ktoré majú uľahčovať život, nie sú vždy dokonalé. Platí to aj pre antiplagiátorské systémy slúžiace na podporu rozhodovania vo veciach plagiátorstva.

Využívanie kreativity iných a jej vydávanie za vlastnú, sprevádza ľudstvo pravdepodobne už od čias zrodu umenia a písaného slova. Ale protagonisti tejto „kreativity“ je už odsudzované minimálne od antických čias.

Aj po vyše desiatich rokoch rutinného využívania systému na odhaľovanie plagiátov sa stretávame s úplným nepochopením pozície a významu protokolu o kontrole originality v procese odhaľovania plagiátov.