petrus

Film Mlčanie jahniat pracuje s napätím, strachom a tichom, ktoré zakrýva niečo temné. Keď to prenesieme na slovenské zdravotníctvo, paralela je prekvapivo presná: ticho tam, kde by malo zaznieť jasné slovo, zodpovednosť a konanie. Čo tieto dve „mlčania“ spája? 

Mlčanie ako nástroj zakrývania problému
– V Mlčaní jahniat je ticho metaforou potlačeného zla, ktoré sa deje mimo dosahu očí.
– V prípade Roberta Fica ide podľa šéfa NKÚ o mlčanie tvárou v tvár vážnym zlyhaniam štátu v liekovej politike a regulácii zdravotníctva.
– NKÚ konštatuje, že štát ako regulátor „totálne zlyháva“ a rezignoval na kontrolu nad liekovou politikou, ktorú ovládli lobisti.
– Premiér podľa dlhodobo nenachádza čas na riešenie zistení NKÚ, hoci ide o systémové problémy s dopadom na životy pacientov.

Prítomnosť mocných aktérov v pozadí
– Film pracuje s manipuláciou, mocou a kontrolou.
– NKÚ upozorňuje, že v liekovej politike „víťazia lobisti, pacienti prehrávajú“ a ministerskí úradníci sú „rukojemníkmi konfliktov záujmov“.
– Proces kategorizácie liekov sa podľa NKÚ odklonil od jasných pravidiel k individuálnemu rozhodovaniu, čo vytvára priestor pre netransparentné vplyvy.

Následky mlčania dopadajú na nevinných
– V Mlčaní jahniat sú obeťami tí, ktorí nemajú moc.
– V slovenskom zdravotníctve sú obeťami pacienti:
– deti a rodiny odkázané na verejné zbierky, aby si mohli dovoliť liečbu, ktorú by mal garantovať štát;
– pacienti čakajúci stovky dní na inovatívne lieky;
– ľudia, ktorých liečba závisí od „výnimiek“ fungujúcich v netransparentnom a diskriminačnom prostredí.

Chaos a rozklad systému
– Film ukazuje svet, kde pravidlá prestávajú platiť.
– NKÚ opisuje zdravotníctvo ako „chaos, dátové peklo a rezignáciu štátu na verejný záujem“.
– Kategorizácia liekov je podľa kontrolórov roky nehospodárna, netransparentná a finančne neudržateľná.

Mlčanie ako odmietnutie prevziať zodpovednosť
– V oboch prípadoch je mlčanie formou úniku.
– NKÚ upozorňuje, že premiér sa stretáva s predstaviteľmi finančných skupín, ale nie s vedením kontrolného úradu, ktorý odhaľuje závažné zistenia.

Šéf NKÚ sa priamo pýta:
„Nájde si premiér konečne čas aj na predsedu NKÚ a urobí zo zdravotníctva reálnu premiérsku tému?“
…

Mlčanie v oboch prípadoch nie je neutrálne. Je to aktívny stav, ktorý umožňuje pretrvávanie problémov, mocenských hier a utrpenia tých, ktorí nemajú hlas.

Skrátene: systémové chyby sa neriešia, lobistické vplyvy pretrvávajú, pacienti doplácajú na nečinnosť, netransparentnosť, … a kontrolné inštitúcie, ktoré podávajú obraz reality v zdravotníctve sú ignorované.
…
Najkritickejšie tvrdenia predsedu NKÚ o liekovej politike a zdravotníctve

Štát v liekovej politike fatálne zlyhal
Štát rezignoval na svoju regulačnú úlohu:
– lieková politika sa „vymkla spod kontroly štátu“
– ministerstvo zdravotníctva nedokázalo zabezpečiť transparentné a predvídateľné pravidlá
– systém sa stal neprehľadným, neefektívnym a ľahko ovplyvniteľným lobistami.

Lobisti víťazia, pacienti prehrávajú
Proces kategorizácie liekov je roky deformovaný:
– rozhodnutia sa často nerobili podľa jasných kritérií, ale podľa „individuálnych posudkov“
– systém výnimiek sa stal netransparentným a diskriminačným
– pacienti čakajú na inovatívne lieky mesiace až roky, kým farmaceutické skupiny si vedia presadiť svoje záujmy rýchlo.

Ministerstvo zdravotníctva stratilo kontrolu nad vlastnými úradníkmi:
– úradníci ministerstva sú „v konflikte záujmov“
– niektorí z nich pôsobia v odborných komisiách, ktoré rozhodujú o liekoch, a zároveň majú väzby na farmaceutické firmy
– ministerstvo nedokáže zabezpečiť nezávislosť rozhodovania

Systém je v chaose a dátovom rozklade
– štát nevie, koľko lieky reálne stoja
– neexistujú spoľahlivé dáta na plánovanie (dáta sú nespoľahlivé lebo nie sú verifikované)
– štát nevie vyhodnotiť, či sú lieky účinné a či sa oplatí ich hradiť

NKÚ posiela protokoly na políciu
– zistenia z kontroly sú natoľko závažné, že ich NKÚ posúva orgánom činným v trestnom konaní
– existuje podozrenie na nehospodárnosť, porušenie zákona a možné trestné činy
– ide o systémové zlyhania.

Premiér sa stretáva s finančnými skupinami, ale nie s NKÚ
– premiér si nenašiel čas na stretnutie s NKÚ
– napriek tomu sa stretáva s predstaviteľmi finančných skupín pôsobiacich v zdravotníctve
– to je signál, že zdravotníctvo nie je prioritou premiéra, hoci by malo byť

Pacienti sú rukojemníkmi systému:
– rodiny sú nútené organizovať verejné zbierky na liečbu, ktorú by mal garantovať štát
– výnimky na lieky sú udeľované nejednotne a netransparentne
– pacienti nemajú rovnaký prístup k liečbe, čo je v rozpore s princípmi verejného zdravotníctva.

Suma sumárum: slovenská lieková politika je rozvrátený, netransparentný a lobistami ovládaný systém, v ktorom štát prestal chrániť pacientov a rezignoval na svoju základnú úlohu.

Mlčanie premiéra v otázkach zdravotníctva nadobúda v kontexte zistení NKÚ je politickým signálom. Nie je to neutrálne gesto, ale forma riadenia agendy: čo sa nekomentuje, to sa v politickom priestore neotvára. Tak velí mocenská logika.

Zdravotníctvo patrí dlhodobo medzi najproblematickejšie rezorty, no zároveň medzi najmenej komunikované. Premiér sa k nemu vyjadruje sporadicky, prevažne v kontexte kríz alebo konfliktov. V situácii, keď NKÚ identifikuje závažné zlyhania v liekovej politike, je toto mlčanie ešte výraznejšie.

Mlčanie tu funguje ako nástroj na odkladanie konfrontácie s nepríjemnými faktami, minimalizuje politické riziko, presúva pozornosť na iné témy, ktoré sú pre vládu výhodnejšie. V politickej praxi ide o klasickú stratégiu „agenda avoidance“ – vyhýbanie sa témam, ktoré môžu oslabiť pozíciu lídra.
…

V demokratickom systéme je premiér tým, kto určuje priority vlády. Ak sa k zásadným zisteniam NKÚ nevyjadruje, vznikajú tri možné interpretácie:
– zdravotníctvo nie je prioritou vlády – téma je komplexná, finančne náročná a politicky nevďačná – mlčanie môže byť spôsob, ako sa jej vyhnúť
– zistenia NKÚ sú politicky citlivé – konflikt záujmov a systémové zlyhania – ide o oblasť, kde by otvorená diskusia mohla narušiť vzťahy s aktérmi, ktorí majú vplyv na zdravotníctvo aj politiku.
– mlčanie ako forma riadenia konfliktu – nekomunikovanie môže byť spôsob, ako zabrániť eskalácii témy, kým sa nenájde politicky prijateľné riešenie – alebo kým téma nevyprchá z verejného priestoru.

Mlčanie v oblasti zdravotníctva nie je abstraktné, má konkrétne dôsledky: rodiny zbierajú peniaze na liečbu, ktorú by mal garantovať štát, pacienti čakajú na inovatívne lieky dlhšie než v porovnateľných krajinách, rozhodovanie o výnimkách je nejednotné a nepredvídateľné, zdravotnícky systém sa stáva menej spravodlivým a menej dostupným.

Mlčanie premiéra posilňuje pocit, že zdravotníctvo je ponechané samo na seba a že pacienti sú v ňom rukojemníkmi.
…

Ak NKÚ identifikuje závažné zlyhania a premiér mlčí, vzniká otázka, ktorá presahuje jednu vládu: Kto je v slovenskom zdravotníctve skutočným nositeľom moci – štát, alebo aktéri, ktorí profitujú z jeho slabosti? Toto je otázka, ktorá určuje, či sa zdravotníctvo bude reformovať, alebo zostane v stave, ktorý predseda NKÚ opísal ako „fatálne zlyhanie štátu“.

…
Aktéri v slovenskom zdravotníctve a liekovej politike

Analytická mapa aktérov ukazuje, kto má reálny vplyv na rozhodovanie, ako medzi sebou jednotlivé skupiny interagujú a kde vznikajú konflikty záujmov. Vychádza z kritických zistení NKÚ, verejne dostupných informácií a dlhodobých štrukturálnych vzorcov v slovenskom zdravotníctve.

Politickí aktéri určujú legislatívny rámec, rozpočet a strategické smerovanie.

Premiér a Úrad vlády
– nastavuje priority vlády a rozhoduje, ktoré témy sa otvárajú alebo odkladajú;
– podľa NKÚ sa k zásadným zisteniam o liekovej politike nevyjadruje, čo vytvára priestor pre iných aktérov.

Ministerstvo zdravotníctva
– formálne hlavný regulátor;
– zodpovedá za kategorizáciu liekov, výnimky, úhradové mechanizmy;
– NKÚ upozorňuje na stratu kontroly nad vlastnými úradníkmi a na konflikty záujmov.

Parlament a zdravotnícky výbor
– schvaľuje legislatívu, ktorá môže posilniť alebo oslabiť reguláciu;
– je často pod tlakom lobistických skupín.

Štátne inštitúcie a kontrolné orgány
– ich úlohou je dohľad, kontrola a ochrana verejného záujmu.

NKÚ
– identifikoval závažné zlyhania v liekovej politike;
– upozorňuje na netransparentnosť, lobistické vplyvy a dátový chaos;
– časť zistení posúva polícii.

Štátna poisťovňa (VšZP)
– najväčší platca zdravotnej starostlivosti;
– jej rozhodnutia ovplyvňujú dostupnosť liekov a liečby.

Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS)
– dohliada na poskytovateľov a poisťovne;
– jeho kapacity a vplyv sú dlhodobo obmedzené.

Ekonomickí aktéri a lobistické skupiny

Podľa NKÚ majú v liekovej politike dominantný vplyv.

Farmaceutické spoločnosti
– silní aktéri s vysokou odbornou aj finančnou kapacitou;
– ovplyvňujú kategorizáciu liekov, úhradové mechanizmy a výnimky.

Zdravotnícke finančné skupiny
– vlastnia nemocnice, polikliniky, laboratóriá, distribučné siete;
– majú priamy aj nepriamy vplyv na politické rozhodovanie.

Distribučné firmy a lekárenské siete
– ovplyvňujú dostupnosť liekov a cenotvorbu;
– v niektorých prípadoch prepojené s farmaceutickými firmami.

Odborné komisie a expertné skupiny

Kategorizačné komisie
– rozhodujú o zaradení liekov do úhrad;
– podľa NKÚ sú niektorí členovia v konflikte záujmov;
– ich rozhodovanie má zásadný dopad na trh.

Odborní garanti a konzultanti
– poskytujú posudky pre ministerstvo;
– niektorí majú väzby na farmaceutické firmy.

VšZP, Dôvera, Union rozhodujú o tom, čo sa prepláca
– nastavujú úhradové mechanizmy;
– rozhodujú o výnimkách;
– môžu vytvárať tlak na ministerstvo aj poskytovateľov.

Pacienti a občianske organizácie – najslabší aktér v systéme, hoci by mali byť jeho centrom

Pacientske organizácie
– upozorňujú na nedostupnosť liekov a dlhé čakacie lehoty;
– často nemajú dostatočnú kapacitu na vyvažovanie lobistických tlakov.

Jednotliví pacienti
– sú odkázaní na výnimky, zbierky a nerovnomerný prístup k liečbe;
– podľa NKÚ sú „rukojemníkmi systému“.

Médiá a investigatívne platformy formujú verejný tlak a odhaľujú kauzy

Investigatívni novinári
– odhaľujú prepojenia medzi politikou, farmaceutickými firmami a finančnými skupinami;
– vytvárajú tlak na transparentnosť.

Odborné médiá sledujú legislatívne zmeny a dopady na prax.

Vzťahy medzi aktérmi
Silné väzby: farmaceutické firmy ↔ odborné komisie, finančné skupiny ↔ politickí aktéri, poisťovne ↔ poskytovatelia, premiér ↔ ekonomické skupiny súkromného sektora

Slabé väzby: pacienti ↔ ministerstvo, NKÚ ↔ premiér a Úrad vlády, občianske organizácie ↔ rozhodovacie procesy

Konfliktné línie: NKÚ ↔ ministerstvo zdravotníctva, pacienti ↔ systém výnimiek, poisťovne ↔ farmaceutické firmy (pri cenotvorbe)

Kľúčový problém: asymetria moci
Pacienti a kontrolné orgány majú najmenej vplyvu, zatiaľ čo ekonomické skupiny a farmaceutické firmy majú najviac. A to je presne to, čo predseda NKÚ označuje za „fatálne zlyhanie štátu“.
…

Toto sme chceli, na to dostali mandát od nás? Zvážte

• štát ako regulátor verejného zdravia totálne zlyháva
  • v liekovej politike aj laboratórnej diagnostike štát rezignoval na svoju úlohu
  • naše zdravotníctvo je ementál presiaknutý lobistami
  • ministerskí úradníci sú rukojemníkmi lobistov a konfliktov záujmov

• zdravotníctvo sa zmenilo na veľtrh charitatívnych zbierok
  • namiesto silnej ruky sociálneho štátu pacienti musia žobrať o peniaze na liečbu, ktorú by mal garantovať štát.
• netušíme, či sa miliardy eur na zdravotníctvo míňajú efektívne
  • štát nemá spoľahlivé dáta o efektívnosti výdavkov
  • naša zdravotná loď má diery, ktoré ovládajú lobisti

• lieky na výnimku fungujú v netransparentnom a diskriminačnom prostredí, v prístupe k liekom je nepredvídateľnosť a nerovnosť, netransparentnosť pri kategorizácii liekov
• v systéme panuje dátové peklo (pracuje sa s nespoľahlivými dátami), chaos a rezignácia na verejný záujem
  • parazitovanie lobistov a rozpad štátnej zodpovednosti
• kultúra nezodpovednosti prerastá do trestnoprávnej roviny, politika zdravia sa stala obchodným artiklom, ministerskí úradníci sú rukojemníkmi lobistov a jasných konfliktov záujmov
  • táto kultúra je prítomná v každom segmente verejných politík
  • verejné zdroje (ovládajú lobisti a ich záujmy) odtekajú ako voda z deravej lode
  • nedodržiavanie pravidiel
  • NKÚ odstupuje protokoly z kontrol polícii
  • táto erózia štátu je veľmi nebezpečná aj demokratických procesov
  • pohŕdanie právnym štátom, pohŕdanie spoločnosťou

• nezáujem štátu riešiť problémy, rezignácia na verejný záujem
• legislatívny chaos
• nefunkčné riadenie
• porušovanie zákona
• absencia poriadku, kontroly a zodpovednosti
• ignorovanie nezávislých kontrolných inštitúcií, obštrukcia ich činnosti
• ohrozenie spoločenskej zmluvy
• protiprávne konanie
• parazitovanie na zdraví, ale aj na vode a digitalizácii
• systémový chaos
• nielen administratívne zlyhanie, prienik až do trestnoprávnej roviny
• netransparentnosť rozhodovania → nikto nevie, prečo sa niektoré lieky schvália a iné nie, konflikty záujmov → odborníci rozhodujú o liekoch, ktoré sami propagujú, politická pasivita → premiér mlčí, čím legitimizuje status quo, absencia spoľahlivých dát → štát nevie, či míňa efektívne, čo umožňuje zneužívanie – to všetko vytvára prostredie, kde korupcia nie je výnimkou, ale systémovým prvkom, legalizuje ju
• je to morálny hazard.

…

Ako by sa k tomu mohla vyjadriť Ústava SR?

Inšpiráciou k napísaniu tohto článku bol podcast o zisteniach z kontrolnej činnosti NKÚ s jeho predsedom Ľ. Andrassym:
podmaz.sk/podcast/rano-nahlas/7828994162-protokoly-nku-mieria-na-policiu-v-liekovej-politike-stat-fatalne-zlyhal–vitazia-lobisti-pacienti-prehravaju–tvrdi-sef-nku

Ak máte chuť a čas (49 minút), vypočujte si ho.