V predchádzajúcom texte Slovenské vody liečivé (2) som predstavil Juraja Wernhera a jeho medzinárodne známu prácu De admirandis Hungariae aquis Hypomnemation – Krátka správa o podivuhodných vodách Uhorska (1549); tu sa zameriavam na jeho prvotinu Hypomnemation de aquis in Scepusio admirandis – Krátka správa o podivuhodných vodách na Spiši a na jej porovnanie s neskoršou prácou o Uhorských vodách. Prvotina bola vydaná pred 19. júnom 1548 a odhaduje sa, že najskôr v roku 1545.
Wernher a Spiš
Z jeho opisu Spiša vanie určitá náklonnosť k tomuto kúsku slovenskej zeme, aj keď samotný autor sa na Spiši nenarodil. Narodil sa v roku 1497 v nemeckej meštianskej rodine v poľskom meste Paczków v multietnickom Sliezsku. Takým bol aj Spiš – bol tiež multietnickým regiónom, regiónom mnohých kultúr a jazykov.
„Najrozhľadenejší znalec prírody Plínius napísal, že v žiadnej časti prírody nietväčších podivuhodností, než vo vodách. Potvrdzuje to aj sám na základe mnohých dôkazov a svedectiev a aj my v našej Panónii poznávame, že je to pravda. Je to tak aspoň v tom prípade, ak k územiu Panónie patria obyvatelia tej časti Karpatského pohoria, ktorá je hneď pri Poľsku a v neveľkej vzdialenosti od Sliezska. Bežne ju volajú Spiš. Je to krajinka ako bohatá na iné veci potrebné k živobytiu, tak slávna vďaka neobyčajným vodám.„
V útlej publikácii Krátka správa o podivuhodných vodách na Spiši sú spomenuté tieto spišské pramene:
- Smolník: cementačné vody – to sú minerálne vody bohaté na rozpustené kovy, predovšetkým meď, železo, zinok a iné ťažké kovy, ktoré pri kontakte s inými kovmi (najčastejšie železom) vyzrážajú kov vo forme kovového povlaku alebo usadeniny,
- Sivá Brada, Baldovce: vody tvoriace kameň / vody, čo ukladajú kameň – to sú minerálne vody bohaté na vápnik, najčastejšie uhličitan vápenatý (CaCO₃), ktorý sa za určitých podmienok vyzráža z vody a tvorí usadeniny (napr. travertín, sinter). Tieto vody dokážu obaliť rastliny, predmety alebo dokonca živočíchy vrstvou vápenca,
- Smokovec: smrtonosný prameň – usmrcuje po napití živočíchy, lebo obsahuje jedovaté látky napr. ťažké kovy, sírovodík, alebo je veľmi slaný alebo kysý. Samotný prameň nemusí byť vždy jedovatý, jedovatý a smrtiaci mohol to byť uvoľňujúci sa oxid uhličitý (ťažší ako vzduch) nahromadený nad prameňom.
Smolník je priamo spomenutý v texte. Na Spiši je opísaný len jeden smrtonosný prameň a to na úpätí Tatier. Vody tvoriace kameň sú identifikovateľné z autorovho opisu: „Takéto pramene sú na Spiši dva, jeden neďaleko chrámu Sv. Martina, ktorý je tu najznámejšou svätyňou. Druhý približne dve míle od miesta, kde sa rovnako v neveľkej vzdialenosti nachádzajú spomenuté liečivé vody, v ktorých sa drevo obaľuje kameňom sťaby kôrou.”
Chrám Sv. Martina je na Spišskej Kapitule a neďaleko od neho je Sivá Brada (menej ako 3 km) a v približne rovnakej vzdialenosti od neho sú aj Baldovce (tiež menej ako 3 km). Vizualizácia je na mape nižšie:
Pre porovnanie som vybral text týkajúci sa konkrétnych prameňov z publikácie o podivuhodných vodách na Spiši do jedného stĺpca a text o tých istých prameňoch z publikácie o podivuhodných vodách Uhorska do druhého stĺpca.
Cementačné vody v publikácii o vodách v Uhorsku sú mierne pozmenené oproti publikácii o vodách na Spiši. Pokiaľ ide o vody tvoriace kameň, časť o Uhorsku autor obohatil o Ružbachy, Gánovce, Ondrej – časť obce Hôrky, ale vynechal Baldovce. V obidvoch prácach je spomínaný jeden smrtonosný prameň pod Tatrami, pravdepodobne v Smokovci. Pri smrtonosných prameňoch v Uhorsku sa autor zmieňuje aj o dvoch prameňoch v Šariši, ale to nepovažujem za obohatenie, pretože sa to netýka spišských vôd. V kratšej práci sa tiež spomína Šariš, ale len jeden prameň.
Môžeme konštatovať, že J. Wernher čerpal v publikácii Krátka správa o podivuhodných vodách Uhorska v časti popisujúcej pramene na Spiši z publikácie Krátka správa o podivuhodných vodách na Spiši. V novšej práci pribudli ďalšie spišské pramene, i keď vynechal prameň v Baldovciach.
| Krátka správa o podivuhodných vodách na Spiši | Krátka správa o podivuhodných vodách Uhorska. |
| Cementačné vody | Cementačné vody |
| A najskôr budem hovoriť o vode, ktorá má schopnosť rozožierať železo. Nachádza sa pri mestečku Smolník, ktorý podlieha Spišskému hradu, medzi veľmi hlbokými jaskyňami, odkiaľ sa kedysi ťažili rudy. | A začnem vodou, ktorá má schopnosť rozožierať železo. Nachádza sa pri mestečku Smolník, ktoré patrí k panstvu Spišského hradu a leží medzi horami, odkiaľ sa kedysi ťažili rudy. |
| Vyťahuje sa čerpacím kolesom, pri vytekaní sa vylieva do podzemných rúr a zachytáva sa do drevených žľabov, do ktorých sa vkladá buď čerstvo ukuté alebo staré železo. | Voda sa vyťahuje čerpadlom podobným tomu, o ktorom sme hovorili pri Ostrihome. Do pohybu ho uvádza voda padajúca zhora. Otáčaním a prudkým ťahom lana, do ktorého sú husto vpletené kožené uzly, napĺňa rúry, cez ktoré prechádza lano. Rúry, ktoré sú k nim pripojené, zachytávajú vytečenú vodu a vypúšťajú ju pod šírym nebom, do žľabov vykopaných v zemi, kde sa vkladá buď staré, alebo nové železo. |
| Menšie železné predmety sú rozožrané rýchlejšie, konská podkova v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Tie, čo sú hrubšie, ako sú tie, ktoré sú na toto použitie v železorudných baniach v susednej hore, sú potom, čo niekoľko dní ležali ponorené vo vode, nahlodané a akoby potiahnuté kalom. V pevne stanovených dňoch sa umývajú a čistia, aby bol účinok vody na zvyšok železa silnejší. To, čo ostáva z erodovaného železa akoby nejaký kal, je meď, ako som už povedal (ľudovo ju nazývajú cement). Tá sa vo vyhni roztaví na tvárnu hmotu a keď potom prejde tavením v inej vyhni, stáva sa čistejšou a rýdzejšou. Je rovnako vhodná na akékoľvek použitie, ako meď získavaná z rudy, ktorá sa tu ťaží v mnohých baniach. | Menšie železné predmety voda rozožerie rýchlejšie, konskú podkovu v priebehu dvadsiatich štyroch hodín. Hrubšie predmety – napríklad také, ktoré sa na toto použitie zhotovujú v dielňach susednej bane – sú nahlodané a akoby potiahnuté kalom, potom ako niekoľko dní ležali ponorené v tejto vode. V pevne stanovených lehotách sa umývajú a čistia, aby bol účinok vody na zvyšok železa silnejší. To, čo ostáva ako kal z erodovaného železa, je meď, ktorú ľudovo nazývajú cementom. Tá sa vo vyhni roztaví na tvárnu hmotu, a keď potom prejde tavením v inej vyhni, stáva sa čistejšou a rýdzejšou. Je rovnako vhodná na akékoľvek použitie ako meď získavaná z rudy, ktorá sa ťaží v mnohých baniach. |
| Je nepochybné, že voda túto schopnosť získava z rudných žíl, predovšetkým z pyritu (ľud ho nazýva markazit). Že je tu účinok pyritu veľmi silný je zrejmé najmä z toho, že ak dažďová voda alebo nejaká iná vlhkosť vsiakne do zeme, kvapká z neho to, čo nazývajú vitriolom. Tuhne pyramídovo ako cencúľ. Tomuto sa hovorí prirodzený vitriol. Je totiž aj iný, akoby umelý, ktorý sa vyrába nasledujúcim spôsobom. | Je nepochybné, že voda túto schopnosť získava z rudných žíl, predovšetkým z pyritu (ľud ho nazýva markazit). Že je tu účinok pyritu veľmi silný, je zrejmé najmä z toho, že ak dažďová voda alebo nejaká iná vlhkosť vsiakne do zeme, kvapká z neho to, čo nazývajú vitriolom – pre Grékov je to chalkantit (chalcanthum), pre latinských autorov obuvnícke černidlo (atramentum sutorium) – a tuhne pyramídovo ako cencúľ. Tomuto sa hovorí prírodný vitriol. |
| Baníci majú vo zvyku drobno nalámaným pyritom posypať v baniach poukladané drevá, ktoré slúžia na chodenie a státie, a tak si vlastne kvôli istejšej chôdzi vydláždiť cestu. Len čo pyrit nasiakne vodou prenikajúcou do baní, vzniká v ňom vitriol a keď prestane vlhnúť, natoľko stvrdne a priľne k drevám, že je ho možné iba osekať sekerou. Takto stuhnutý ho osekávajú, v mechoch vyťahujú z baní a vysypávajú do drevených žľabov uložených v zemi. Tu naň zhora nalejú vriacu vodu, čím sa uvoľní všetok vitriol, ktorý vznikol v pyrite, a celá voda zozelenie. Potom ju prelejú do iných žľabov, aby sa očistila. Len čo je očistená, preleje sa do oloveného kotla, kde na silnom ohni vrie osem až deväť hodín, kým sa odparovaním (ako to volajú) nezahustí. Táto voda pritom do kotla priteká po celý čas, aby ostával plný. Potom sa naleje do drevených nádob, kde sú vložené prúty, ktoré obaľuje. A to je to, čo volajú uvareným alebo umelým vitriolom. Aspoň toľko o sile a účinkoch vody rozožierajúcej železo. | Baníci majú vo zvyku drobno nalámaným pyritom posypať v baniach poukladané drevá, ktoré slúžia na chodenie a státie a vlastne si tak kvôli istejšej chôdzi vydláždiť cestu. Len čo pyrit nasiakne vodou prenikajúcou do zeme, vzniká v ňom vitriol, a keď prestane vlhnúť, natoľko stvrdne a priľne k drevám, že je ho možné iba osekať sekerou. Takto stuhnutý ho osekávajú, v mechoch vyťahujú z baní a vysypávajú do žľabov. Tu naň zhora nalejú vriacu vodu, čím sa uvoľní všetok vitriol, ktorý vznikol v pyrite, a celá voda zozelenie. Potom ju prelejú do iných nádob, aby sa očistila. Očistená sa preleje do oloveného kotla, kde na silnom ohni vrie osem až deväť hodín, kým sa odparovaním – tak to volajú – nezahustí. Táto voda pritom do kotla priteká po celý čas, aby ostával plný. Potom sa naleje do drevených kadí, kde sú vložené prúty, ktoré obaľuje. |
| Vody tvoriace kameň | Vody tvoriace kameň |
| Teraz budem pokračovať v rozprávaní o vode, ktorá tvorí kameň. Vyviera zo zeme, alebo skôr z kopca, ktorý sama vytvorila, a len čo trochu vytečie, zvoľna tuhne. Vyviera či skôr vytryskuje ako vriaca voda s veľkým hučaním a hrmotom vo vnútri a tento hrmot môžeme počúvať a naplno obdivovať, ak priložíme ucho. Vyviera nielen von a na povrch, ale hľadá si cestu aj pod zemou a všade, kadiaľ prúdi, sa tvorí kameň. Takéto podzemné kamene sa však rozpadávajú, keď je zem zaplavená dažďovou vodou a keď toto vlhko trvá dlhšie. Takto rozpadnuté ich obyvatelia po vykopaní zvyčajne používajú na stavebné práce. Kamene, ktoré sa tvoria na povrchu, sú úplne rovnaké, ľahkosťou a pórovitosťou sa však podobajú pemze. A pretože je pravdepodobné, že obsahujú určité množstvo gleja, ľudia, ktorí v blízkosti stavajú domy, ich s obľubou používajú na stavbu múrov. Preto niektorí hovoria, že bývajú v domoch postavených z vody. Takéto pramene sú na Spiši dva, jeden neďaleko chrámu Sv. Martina, ktorý je tu najznámejšou svätyňou. Druhý približne dve míle od miesta, kde sa rovnako v neveľkej vzdialenosti nachádzajú spomenuté liečivé vody, v ktorých sa drevo obaľuje kameňom sťaby kôrou. | Teraz budem hovoriť o vode, z ktorej sa tvorí kameň. Takýchto vôd je na Spiši mnoho a niektoré z nich sú navštevované rovnako často ako teplé alebo iné liečivé vody. Aj tieto sú do určitej miery teplé alebo skôr vlažné, čo dosť zreteľne cítiť aj v iných ročných obdobiach, no najmä počas zimy. Medzi nimi je skutočne jeden neobyčajný prameň, ktorý sa nachádza pri osade pomenovanej spišskými Nemcami podľa šumu potoka. Je stojatý ako rybník a vydáva veľké množstvo vody. Do nej vložené drevá sa obaľujú kameňom akoby kôrou. Druhý takýto prameň sa nachádza pri osade, ktorú volajú Jánova. Pramene s priúzikym otvorom na vyvieranie totiž tvoria kameň hneď, ako trochu vytečú, a vršia tak kopce. Zdá sa, že jeden taký prameň je pri osade menom Svätý Ondrej a druhý, povestnejší než ostatné, v blízkosti Spišského hradu pri chráme sv. Martina, ktorý je najvýznamnejšou svätyňou na Spiši. Tento prameň vyviera alebo skôr vytryskuje ako vriaca voda s veľkým hučaním a hrmotom vo vnútri a tento hrmot, ak priložíme ucho, môžeme počúvať a naplno obdivovať. Voda vyviera nielen von a na povrch, ale hľadá si cestu aj pod zemou a všade, kadiaľ prúdi, sa tvorí kameň. Takéto podzemné kamene sa však rozpadávajú, keď je zem zaplavená dažďovou vodou a keď toto vlhko trvá dlhšie. Takto rozpadnuté ich obyvatelia po vykopaní zvyčajne používajú na stavebné práce. Kamene, ktoré sa tvoria na povrchu, sú úplne rovnaké. Volajú sa tufy a ľahkosťou a pórovitosťou sa podobajú pemze. A pretože je pravdepodobné, že obsahujú určité množstvo gleja, ľudia, ktorí v blízkosti stavajú domy, ich s obľubou používajú na stavbu múrov. Preto niektorí hovoria, že bývajú v domoch postavených z vody. |
| Smrtonosné pramene | Smrtonosné pramene |
| Ďalej čo sa týka prameňa smrteľného pre živočíchy, ktoré sa z neho napijú: tento sa nachádza takmer na území nášho Prešova a ďalší na Spiši je na úpätí Karpatského pohoria, kde bolo spozorované, že tu možno často nájsť mŕtve vtáky, ktoré sa z neho napili. Toto podľa Varrona zaznamenal aj Plínius o prameni pri Soracte, ktorý sa na úsvite vylieva akoby vrel, ale horšiu povesť má ten, ktorý je vraj škodlivý nielen pre vtáky, ale aj iné živé tvory. Preto pastieri pomocou ohrady zo zoťatých a dookola poskladaných stromov obvykle veľmi starostlivo dbajú, aby k nemu nemal prístup žiaden dobytok. Pri tomto prameni rastie veľké množstvo prilbice. | Ďalej čo sa týka prameňov smrteľných pre živočíchy, ktoré sa z nich napijú: jeden z nich je na úpätí Sarmatských skál, ktoré sa, ako sme povedali, vypínajú nad Spišom. Ďalšie dva, ešte povestnejšie než tento, sú v Šarišskej stolici, takmer na dohľad od rovnomenného hradu, ktorého som sám správcom. Hovorí sa totiž, že prameň, ktorý je pod týmito skaliskami, usmrcuje len vtáctvo, ktoré sa z neho napije. Ale druhé dva sú vraj škodlivé nielen pre vtáky, ale aj iné živé tvory. Preto sa obvykle veľmi starostlivo dbá na to, aby k nim nemal prístup žiaden dobytok. Pri jednom z nich, ktorý je takmer na území nášho Prešova, rastie veľké množstvo prilbice. |
| Z toho tiež možno vidieť, že prameň získava jedovatosť práve tu. Veď podľa Plíniovho názoru sú vody také, aká je zem, cez ktorú tečú, a aké sú šťavy rastlín, ktoré omývajú. No povaha tohto prameňa je bezpochyby ojedinelá, keďže sa údajne s rastúcim mesiacom zväčšuje, s ustupujúcim sa zmenšuje a zvlášť pri nove úplne mizne. Hovorí sa o tom v takej veľkej zhode, že sa mi ani nechcelo skúmať, či to v skutočnosti nie je inak. | Z toho tiež možno vidieť, že prameň získava jedovatosť práve tu. Podľa Plinia sú totiž vody také, aká je zem, cez ktorú tečú, a aké sú šťavy rastlín, ktoré omývajú. No povaha tohto prameňa je vskutku ojedinelá, keďže sa údajne s rastúcim mesiacom zväčšuje, s ustupujúcim sa zmenšuje a zvlášť pri nove úplne mizne. Panuje v tom taká veľká všeobecná zhoda, že sa mi ani nechcelo skúmať, či to v skutočnosti nie je inak. |
Literatúra:
BALEGOVÁ, Jana. Krátka správa o podivuhodných vodách na Spiši. Jazyk a kultúra, 2014, č. 17-18. Dostupné z: https://www.ff.unipo.sk/jak/17-18_2014/balegova.pdf
BALEGOVÁ, Jana. Juraj Wernher a počiatky Spišskej komory. In: Novoveké dejiny Spiša, s. 553-558
WERNHER, Juraj, BALEGOVÁ, Jana (preklad). Krátka správa o podivuhodných vodách Uhorska. In: ŠKOVIERA, Daniel (ed.). Latinský humanizmus. Knižnica Slovenskej literatúry. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV, Kalligram, 2008, s. 163–190.
Celá debata | RSS tejto debaty