petrus

Demokracia je systém, v ktorom je občan suverénom každý deň, a nie iba v deň volieb. Dnes však žijeme v demokracii, ktorá trvá presne jeden jediný deň. Raz za štyri roky nám systém dovolí rozhodnúť, no hneď nato máme byť ticho. Stávajú sa z nás pasívni diváci. Politici získajú moc a správajú sa, akoby bola ich súkromným vlastníctvom. Občan môže protestovať, kričať či frflať, ale zlý zákon nedokáže zastaviť – nemá v rukách účinnú brzdu.

Demokracia nemá byť jednorazový akt. Demokracia má byť vzťah. Vzťah medzi občanom a mocou, ktorý potrebuje pevné hranice a kontrolu.

***

Občan je suverénom len v deň volieb a pasívnym pozorovateľom ďalších 1460 dní.

Tento paradox zastupiteľskej demokracie pomenoval Jean‑Jacques Rousseau už v roku 1762 vo svojom diele O spoločenskej zmluve alebo Zásady politického práva (Du contrat social ou Principes du droit politique):

„Nech je to akokoľvek, v okamihu, keď si ľud zvolí zástupcov, už nie je slobodný; už nie je.“

„Quoi qu’il en soit, à l’instant qu’un peuple se donne des représentants, il n’est plus libre; il n’est plus.“

Rousseau tým vystihol problém, ktorý je mrazivo aktuálny aj dnes: čo zostáva z moci občana v okamihu, keď vo voľbách odovzdá hlas svojim zástupcom? 

***

Voľby samy osebe nezaručujú, že občan bude mať skutočný vplyv na výkon moci medzi nimi. Poslanec môže po zvolení hlasovať v rozpore s tým, čo sľuboval, parlamentná väčšina môže presadiť zákon napriek výraznému nesúhlasu verejnosti a politické rozhodnutia môžu byť ovplyvnené straníckymi, ekonomickými či skupinovými záujmami. A ak má koalícia stabilnú väčšinu, občan nemá inú možnosť než trpezlivo čakať na ďalšie voľby. 

Demokracia sa tak redukuje na prázdnu procedúru, nie na živý vzťah medzi občanom a mocou. 

Moc sa správa inak, keď vie, že má nad sebou účinnú a stálu kontrolu

Najdôležitejším kontrolórom moci má byť občan-volič. Nie preto, aby riadil štát každý deň, ale preto, aby mal v rukách nástroj zásahu vtedy, keď sa výkon zverenej moci nebezpečne odchýli od verejného záujmu. Občania musia pevne držať otiaže moci vo svojich rukách. 

Preto potrebujeme také legislatívne a ústavné prostredie, v ktorom občan nebude mať iba právo raz za štyri roky odovzdať moc svojim zástupcom, ale aj právo priebežne ju kontrolovať a krotiť. Potrebujeme pravidlá, ktoré nám umožnia:
– postihovať vedome nepravdivé faktické tvrdenia kandidátov a vedomé šírenie klamstiev o iných v priebehu kampane,
– legislatívne iniciovať zákony a prinútiť parlament, aby sa nimi riadne zaoberal,
– vetovať zákony prijaté parlamentom, ak sa proti nim postaví dostatočne silná občianska vôľa,
– podrobiť ústavné zmeny povinnému potvrdeniu občanmi v referende.

Nejde o žiadnu „vládu ulice“. Nejde o referendá o každej technickej maličkosti, ani o snahu občanov nahradiť parlament. Ide o demokratickú poistku, ktorá zabezpečí, že moc sa nebude správať ako majetok politikov resp. politických strán. 

Parlament má rozhodovať. Vláda má vládnuť. Poslanci majú prijímať zákony. Ale všetci musia vedieť, že ich moc má pevné hranice a že za jej výkonom stojí občan-kontrolór, od ktorého táto moc pochádza.

Takáto kontrola by navyše ozdravila správanie samotných politikov. Ak by vedeli, že občania môžu za určitých podmienok ich rozhodnutie zastaviť, inak by pristupovali k tvorbe zákonov a dobre by si rozmysleli, čo predložia na hlasovnie v parlamente. Kontrola moci demokraciu neoslabuje – naopak, kultivuje ju.

Demokracia nie je jednorazový akt. Demokracia je vzťah.A každý vzťah potrebuje kontrolu, spätnú väzbu a hranice. Voľby bez kontroly sú ilúziou demokracie. Voľby s účinnou občianskou kontrolou sú jej skutočným naplnením.

***

Súčasná koalícia sotva prejaví záujem o takúto zmenu. Ale prečo od opozície nepočujeme ráznejšiu požiadavku na prehĺbenie priamej demokracie a posilnenie skutočnej občianskej kontroly? Nestačí predsa len nariekať, že vláda zneužíva parlamentnú väčšinu. Treba vytvoriť systém, v ktorom žiadna budúca parlamentná väčšina nebude mať pocit, že po voľbách získala bianko šek, t. j. plnú moc bez obmedzení, voľnú ruku resp. mandát bez akýchkoľvek kontrolných mechanizmov.

Dnes môže parlamentný valec slúžiť jednej koalícii, zajtra zas budúcej. Ak dáme každému víťazovi volieb do rúk rovnakú neobmedzenú moc, nepomôže nám vymeniť víťaza. Potrebujeme zmeniť pravidlá systému tak, aby žiadny víťaz nemohol zabudnúť, komu táto skutočne moc patrí. Nebadať, žeby sa opozícia s týmto „okrajovým“ poblémom zaoberala.

Demokracia nemôže znamenať len právo vybrať si, kto bude štyri roky rozhodovať namiesto nás. Demokracia musí znamenať aj právo včas povedať: „Toto už nie.“

Nie z pomsty. Nie z hnevu. Nie preto, že v politickom súboji prehrala naša strana. Ale preto, že moc patrí občanom a politici sú len jej správcami.

Ak má byť demokracia skutočná, občan nemôže byť suverénom iba v deň volieb. Musí zostať spolutvorcom a kontrolórom moci aj počas všetkých nasledujúcich dní. 

Súvisiace články:

Politici sú správcami, nie vlastníkmi moci
Kto sa bojí občana?
Švajčiarsko: krajina, kde politici nemajú posledné slovo
Potrebuje Slovensko švajčiarsku poistku alebo iný model?
Keď demokracia prestane slúžiť občanom