petrus

Slogan „Švajčiarsko na Slovensku“ z éry Vladimíra Mečiara v 90. rokoch sa stal symbolom ambície priblížiť krajinu k modelu stabilnej demokracie, ekonomickej prosperity a vysokej kvality života. Odvtedy sa Slovensko v mnohých oblastiach posunulo vpred, no viaceré kľúčové prvky, ktoré si verejnosť so „švajčiarskym modelom“ spája, zostávajú nenaplnené alebo len čiastočne rozvinuté.

Jedným z najvýraznejších rozdielov medzi Slovenskom a Švajčiarskom je miera zapojenia občanov do rozhodovania. Zatiaľ čo na Slovensku je demokracia prakticky obmedzená na voľby v štvorročných cykloch, Švajčiarsko buduje svoj politický systém na nepretržitej participácii verejnosti prostredníctvom nástrojov priamej demokracie.

Priama demokracia v švajčiarskom ponímaní nepredstavuje konkurenciu parlamentu, ale doplnkový kontrolný mechanizmus. Občania majú možnosť pravidelne rozhodovať v celoštátnych referendách o širokej škále otázok – od daní a verejných investícií až po environmentálne opatrenia či zmeny ústavy. Takže občania sú najvyššou inštanciou, nie parlament, nie prezident.

Kľúčovým prvkom je právo občanov spochybniť rozhodnutie parlamentu. Ak sa vyzbiera dostatočný počet podpisov, zákon prijatý poslancami musí byť potvrdený alebo odmietnutý v referende. Parlament tak ostáva silným zákonodarným orgánom, no nie jediným arbitrom verejného záujmu.

Takýto systém prirodzene vplýva na politickú kultúru. Zákonodarná väčšina je nútená zohľadňovať odborné argumenty, spoločenské dôsledky aj verejnú podporu už v procese prípravy zákonov. To vedie k systematickejšiemu zvažovaniu dôsledkov navrhovaných opatrení. 

Na Slovensku je inštitút referenda ústavne zakotvený, jeho praktické využívanie je však dlhodobo problematické. Vysoké kvórum účasti, slabá politická kultúra diskusie a časté spochybňovanie referend zo strany politických aktérov viedli k tomu, že tento nástroj stratil dôveru verejnosti.

V praxi tak dochádza k situáciám, keď parlamentná väčšina dokáže presadiť zásadné legislatívne zmeny aj napriek výhradám odborníkov, inštitúcií či významnej časti spoločnosti. Kritici upozorňujú, že bez účinných korekčných mechanizmov sa demokracia môže redukovať na procedurálnu legitimizáciu moci, nie na jej skutočnú kontrolu. To, čo zažívame dnes, vystihuje výrok Petra Weissa: „Právo platí pre slabých. Pre silných platí zákonodarná väčšina.“

Zavedenie funkčnejších prvkov priamej demokracie by si vyžadovalo nielen ústavné a legislatívne zmeny, ale aj politickú odvahu a dôveru v občanov. Nejde pritom o jednoduchý prenos švajčiarskeho modelu, ktorý je výsledkom dlhého historického vývoja, ale o adaptáciu princípov – najmä práva občanov aktívne vstupovať do rozhodovacích procesov.

Otázkou zostáva, či sa na slovenskej politickej scéne objaví osobnosť/hnutie/strana, ktorá dokáže túto tému uchopiť vecne, bez populizmu a zároveň s rešpektom k inštitúciám zastupiteľskej demokracie a trúfne si urobiť z posilnenia priamej demokracie svoj ústredný politický projekt.

Skúsenosť Švajčiarska ukazuje, že demokracia nemusí byť chápaná len ako volebný akt, ale ako trvalý proces vyvažovania moci medzi volenými zástupcami a občanmi. Takýto prístup kladie vyššie nároky na informovanosť verejnosti, politickú kultúru aj kvalitu verejnej diskusie.

Diskusia o „švajčiarskom modeli“ na Slovensku by preto nemala byť návratom k starým sloganom, ale serióznym hľadaním odpovede na otázku, ako posilniť dôveru medzi občanmi a štátom a ako vytvoriť systém, v ktorom je moc nielen volená, ale aj priebežne kontrolovaná.

Aj konsolidovať by sme mohli podľa švajčiarskeho modelu:

• u nich 1,286 milióna obyvateľov na ministra
• u nás 0,393 milióna obyvateľov na ministra

Švajčiarsko má 9 miliónov obyvateľov, švajčiarska vláda nemá premiéra ani klasických ministrov ako v mnohých iných krajinách. Výkonnú moc tvorí kolektívny orgán – Federálna rada (Federal Council) so 7 členmi, ktorí majú rovnaké postavenie. Každý člen Federálnej rady zároveň vedie jeden federálny úrad (ministerstvo). Funkcia prezidenta konfederácie ročne rotuje medzi federálnymi radcami a nemá výraznejšie právomoci nad ostatnými.

Ministerstvá:

Federal Department of Foreign Affairs (FDFA) – Zahraničné veci

Federal Department of Home Affairs (FDHA) – Interiérové veci (vnútorné záležitosti)

Federal Department of Justice and Police (FDJP) – Spravodlivosť a polícia

Federal Department of Defence, Civil Protection and Sport (DDPS) – Obrana, civilná ochrana a šport

Federal Department of Finance (FDF) – Financie

Federal Department of Economic Affairs, Education and Research (EAER) – Ekonomické záležitosti, školstvo a výskum

Federal Department of the Environment, Transport, Energy and Communications (DETEC) – Životné prostredie, doprava, energia a komunikácie

Na Slovensku žije 5,5 milióna obyvateľov, vláda má momentálne 13 ministrov + predsedu vlády.

Ministerstvá:

Ministerstvo financií SR – správa verejných financií.

Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR – diplomacia a medzinárodné vzťahy.

Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu SR – vzdelávanie a výskum.

Ministerstvo vnútra SR – vnútorná bezpečnosť a štátna správa.

Ministerstvo spravodlivosti SR – súdnictvo a právny systém.

Ministerstvo zdravotníctva SR – zdravotná starostlivosť.

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR – sociálna politika a zamestnanosť.

Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR – doprava a rozvoj infraštruktúry.

Ministerstvo hospodárstva SR – hospodárska politika a podnikateľské prostredie.

Ministerstvo životného prostredia SR – ochrana prírody a životného prostredia.

Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR – poľnohospodárstvo a vidiek.

Ministerstvo obrany SR – obrana a bezpečnosť štátu.

Ministerstvo kultúry SR – kultúra a umenie.

Podobný článok: