petrus

Rovnaké posolstvo, iné voľby, iná funkcia. Slovenskí vojaci nebudú bojovať v cudzej vojne. Znie to jednoznačne, upokojujúco a politicky účinne. No medzi sľubom a ústavnou realitou je zásadný rozdiel.

Občan má právo vedieť, čo mu politik sľubuje. Rovnako má však právo vedieť, či politik vôbec má právomoc takýto sľub sám splniť. Práve tu sa totiž mnohé silné predvolebné gestá dostávajú do konfliktu s ústavným poriadkom Slovenskej republiky.

Pellegriniho recept z roku 2024

Peter Pellegrini postavil pred prezidentskými voľbami v marci 2024 svoju kampaň na garancii, že ako prezident nedovolí vyslať slovenských vojakov bojovať na Ukrajinu:

„Ako najvyšší veliteľ ozbrojených síl nedovolím vyslať slovenských vojakov bojovať na Ukrajinu.“

„Ja vždy otvorene poviem, aj keď ma za to budú v zahraničí kritizovať, že ako prezident Slovenskej republiky by som nikdy nevyslal žiadneho slovenského vojaka na územie Ukrajiny. Nikdy nedovolím zatiahnuť Slovensko do vojnového konfliktu.“

Neskôr dodal, že slovenského vojaka by neposlal ani na výcvikovú misiu. Téma sa stala ústredným motívom kampane a pretavila sa aj do bilbordového sloganu: „Slovensko nepošle na Ukrajinu žiadneho vojaka.“ Stratégia zafungovala a výrazne prispela k mobilizácii voličov. 

Fico v roku 2026: analogický scenár

O dva roky neskôr sledujeme veľmi podobný postup. Robert Fico opakovane vyhlasuje, že Slovensko nemá byť zatiahnuté do vojny a že za jeho vlády nikto „pod vymyslenou zámienkou“ nepošle slovenských vojakov bojovať proti Rusku alebo inej krajine:

„Ja si neželám, aby Slovensko bolo súčasťou nejakého vojnového konfliktu kvôli nejakému článku 5.“

„Článok päť Základnej zmluvy NATO dáva aj v prípade skutočného ozbrojeného napadnutia jedného alebo viacerých členských štátov široké možnosti, ako napadnutým krajinám pomôcť.“:

„Za mojej vlády nikto pod vymyslenou zámienkou nevyženie slovenských vojakov mimo územia Slovenska bojovať proti Rusku alebo inej krajine.“

Je to náhoda, alebo vedomé vzkriesenie osvedčeného mobilizačného motívu z čias kampane P. Pellegriniho? Veta „Slovenskí chlapci nepôjdu do vojny“ sa opäť stáva silným politickým posolstvom, ktorý má prispieť k lepšiemu volebnému výsledku.

Spoločný menovateľ

Obaja politici vytvárajú dojem, že o vyslaní vojakov do zahraničia rozhoduje prezident alebo premiér osobne, z vlastnej vôle. To je však právny mýtus. Slovenský ústavný systém takto nefunguje.

Kto teda skutočne rozhoduje?

Podľa čl. 119 Ústavy SR rozhoduje o vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky vláda ako kolektívny ústavný orgán – nie premiér ako jednotlivec. Konkrétne:
– Vláda SR môže samostatne rozhodnúť o vyslaní na humanitárnu pomoc, vojenské cvičenia či mierové misie, prípadne pri plnení záväzkov o spoločnej obrane (napr. v rámci NATO) najdlhšie na 60 dní. O rozhodnutí musí bezodkladne informovať parlament.
– V ostatných prípadoch – najmä pri dlhodobom nasadení či účasti v bojových operáciách – je nevyhnutný výhradný súhlas Národnej rady SR (čl. 86 Ústavy SR).
– Hoci je prezident hlavným veliteľom ozbrojených síl, nemá ústavnú právomoc sám zablokovať alebo nariadiť vyslanie vojakov do zahraničnej bojovej misie bez rozhodnutia vlády či parlamentu.

Dve vety, dva svety

Výrok „Ja slovenských vojakov do vojny nepošlem“ pôsobí politicky atraktívne, no z ústavného hľadiska zjednodušuje realitu. Navodzuje predstavu, že rozhodnutie závisí výlučne od jednej osoby. Je to populistický prísľub, ktorý ignoruje ústavné rozdelenie moci a stavia na emóciách.

Naproti tomu veta „Ako premiér alebo prezident nebudem presadzovať ani podporovať rozhodnutie o vyslaní slovenských vojakov do takejto operácie“ je ústavne korektná. Presne vystihuje politický postoj v rámci reálnych kompetencií danej funkcie.

Pellegrini 2024, Fico 2026 – iné voľby, iná funkcia, iná politická situácia, ale veľmi podobné posolstvo: Slovenskí vojaci, cudzia vojna, Ukrajina, NATO, článok 5.

Nový motív: vojenská neutralita a spochybňovanie solidarity

Nedávno premiér otvoril tému vojenskej neutrality a zároveň spochybnil fungovanie spojenectva:
– Tvrdí, že Slovensku by viac vyhovovala vojenská neutralita, hoci dodáva, že medzinárodné zmluvy musíme dodržiavať.
– Spochybňuje princíp kolektívnej solidarity NATO: „Myslíte si, že za nás niekto pôjde bojovať? Francúzi pôjdu bojovať za Slovensko? Neverím v takúto falošnú solidaritu.“
– Rešpektovanie článku 5 podmieňuje vlastným výkladom a odmieta vyslanie vojakov v prípade „vyprovokovanej vojny s Ruskom“.

Čo vidíme? Iný rok, iné voľby, iná funkcia, no ten istý recept: strach z vojny a mobilizácia voličov pomocou silných, chytľavých a ľahko zapamätateľných sľubov, ktoré narážajú na hranice ústavnej reality.

Tieto mobilizačné motívy budú s vysokou pravdepodobnosťou dôležitými piliermi predvolebnej kampane.

Žijeme v ilúzii demokracie a koalícii i opozícii to vyhovuje