petrus

Ešte donedávna sa zdalo prehnané označovať politický štýl Donalda Trumpa slovom „fašizmus“. Pojem je zaťažený históriou, často zneužívaný a v modernom diskurze takmer vyprázdnený. Navyše, klasické fašistické režimy 20. storočia sa medzi sebou výrazne líšili – Mussoliniho Taliansko nebolo Hitlerovo Nemecko a ani to nebolo Francovo Španielsko. Zdalo sa teda, že používať toto slovo na amerického prezidenta je skôr intelektuálna lenivosť než presná diagnóza.

Lenže udalosti posledných rokov posunuli hranicu možného. To, čo kedysi vyzeralo ako chaotické autoritárstvo, sa postupne zmenilo na niečo oveľa systematickejšie. Trumpov štýl vládnutia sa od osobného patrimonializmu – teda predstavy, že štát je súkromný majetok vodcu – posunul k ideologickému modelu, ktorý má s fašizmom viac spoločného, než by sme si chceli pripustiť.

Rozklad noriem ako politická stratégia

Od začiatku svojej politickej kariéry Trump cielene búral hranice slušnosti. Urážky, zosmiešňovanie, vulgarity – všetko to, čo by v minulosti diskvalifikovalo kandidáta na najvyšší úrad, sa stalo jeho značkou. V klasickej fašistickej tradícii má tento prístup jasný účel: zničiť kultúru demokratickej debaty a nahradiť ju politikou hnevu, resentimentu a dominancie.

Oslava násilia

Demokratické štáty používajú silu ako poslednú možnosť. Fašistické režimy ju oslavujú. Trumpov obdiv k brutalite – či už ide o zásahy bezpečnostných zložiek, fantazírovanie o násilí voči novinárom alebo verejné povzbudzovanie davov – nie je náhodný exces. Je to súčasť politickej identity, ktorá stavia silu nad zákon.

Zákon ako nástroj pomsty

Jedným z najvýraznejších znakov fašistických režimov je politizácia práva. Trump opakovane útočil na nezávislosť súdov, spochybňoval legitimitu volieb a otvorene žiadal trestné stíhanie svojich oponentov. V druhom funkčnom období sa tento trend ešte prehĺbil – federálne orgány čoraz viac fungujú ako nástroje odplaty.

Dehumanizácia nepriateľov

Fašizmus vždy pracoval s obrazom „nepriateľa národa“, ktorý je menej než človek. Trumpove vyjadrenia o „škodcoch“, „odpade“ či „otrávenej krvi“ nadväzuje na túto tradíciu až nepríjemne presne. Jazyk, ktorý odľudšťuje, pripravuje pôdu pre politiku, ktorá potláča.

Paramilitárny štát

Rozšírenie právomocí a agresivity, ich maskovanie, slabá kontrola a demonštratívne používanie sily – to všetko pripomína vznik paralelnej bezpečnostnej štruktúry, ktorá stojí mimo tradičných demokratických kontrolných mechanizmov.

Útok na voľby

Fašistické režimy neprehrávajú voľby – aspoň nie dobrovoľne. Trumpovo odmietanie výsledkov z roku 2020, snaha zvrátiť ich a následné spochybňovanie samotnej legitimity volieb vytvárajú precedens, ktorý je pre demokraciu mimoriadne nebezpečný.

Zrušenie hranice medzi štátom a súkromným sektorom

Fašizmus odmieta predstavu, že existuje sféra mimo dosahu štátu. Trumpove zásahy do médií, univerzít či súkromných firiem ukazujú snahu ovládnuť aj tie oblasti, ktoré by mali zostať nezávislé.

Nacionalizmus krvi a pôdy

Odklon od občianskeho poňatia národa smerom k etnickému a kultúrnemu „my“ verzus „oni“ je ďalším varovným signálom. Reči o „pravých Američanoch“, preferencii určitých skupín či nostalgii po „bielej kresťanskej Amerike“ sú súčasťou širšieho ideologického rámca.

Kult vodcu

Trumpova predstava o sebe ako o jedinom zdroji pravdy a moci, jeho symbolika a prejav, to všetko pripomína klasický vodcovský kult. V demokracii je moc delegovaná. Vo fašizme je zosobnená.

Realita ako nástroj moci

Masová produkcia „alternatívnych faktov“, dezinformácií a konštrukcia paralelnej reality sú základom autoritárskeho vládnutia. Cieľom nie je presvedčiť, ale unaviť, zmiasť a oslabiť schopnosť spoločnosti rozlišovať pravdu od lži.

Prečo na tom záleží

Nazvať niečo fašizmom, to je to pokus pomenovať politický model, ktorý sa pred našimi očami formuje. Spojené štáty nie sú fašistickým štátom – ich inštitúcie stále odolávajú. No prezident, ktorý vládne spôsobom pripomínajúcim fašistické režimy, predstavuje hrozbu, ktorú nemožno ignorovať.

Zdroj: Jonathan Rauch, 25. 1. 2026, https://www.theatlantic.com/ideas/2026/01/america-fascism-trump-maga-ice/685751/

Čo má R. Fica spoločné s D. Trumpom?

Rozklad noriem ako politická stratégia

Fico systematicky normalizoval:

• hrubosť, osobné útoky, zosmiešňovanie novinárov a oponentov,
• jazyk konfliktu „my proti nim“,
• presvedčenie, že „slušnosť je slabosť“.

Rovnako ako u Trumpa nejde o povahový defekt, ale o politickú metódu ako znížiť latku, aby sa dalo vládnuť silou a lojalitou, nie argumentami.

Zákon ako nástroj pomsty

Paralely:

• útoky na „politické procesy“ a „zmanipulovanú justíciu“,
• snaha delegitimizovať vyšetrovateľov, prokuratúru, súdy,
• rétorika o „odplate“ a „vyrovnaní účtov“.

Fico síce nehovorí „zavrite ich“ tak surovo ako Trump, ale cieľ je rovnaký: právo má slúžiť moci, nie obmedzovať ju.

Dehumanizácia nepriateľov

Nie vždy jazykom ako Trump, ale:

• „protislovenské živly“,
• „zradcovia“, „agentúry“, „Sorošove médiá“,
• novinári ako „hyeny“, „špinavé protislovenské prostitútky“.
  

To je klasický vzorec: oponent nie je súper, ale nepriateľ.

Útok na voľby / delegitimizácia demokracie

Čiastočná, ale významná zhoda

• systematicky spochybňuje férovosť systému, keď prehráva,
• relativizuje význam liberálnej demokracie,
• podsúva myšlienku, že len on reprezentuje „skutočný ľud“.

Nie je to priame popieranie volieb ako u Trumpa, ale erózia dôvery v ich zmysel.

Zrušenie hranice medzi štátom a súkromným sektorom

Typické pre Fica:

• tlak na verejnoprávne médiá,
• snaha politicky ovládnuť kultúrne a kontrolné inštitúcie.
• lojalita nahrádza rovnosť pred zákonom,
• opozícia, médiá a občianska spoločnosť prestávajú byť vnímané ako legitímna súčasť demokracie a čoraz viac ako prekážka, ktorú treba oslabiť alebo obísť.
  

Na Fica sedí väčšina znakov mäkkého, postdemokratického autoritarizmu. Ak Trump predstavuje surovú verziu, Fico je jej stredoeurópsky, civilnejší variant.

Súvisiaci blog:

Nelichotivé paralely (Trump & Hitler)