petrus

Zaujal ma rozhovor s psychológom Jeronýmom Klimešom s nadpisom Súmrak mužov (Téma, 29.11.2024, str. 32-39, odporúčam prečítať). Konštatuje, že dnešní mladí muži už netúžia po skutočnom sexe, ale vystačia si sami a že je to podobné aj u dievčat. Túto situáciu pripisuje bohatstvu a blahobytu spoločnosti, ktoré zásadne menia základné návyky a správanie. To vo mne vyvolalo spomienku na jeden výskum týkajúci sa myší, o ktorom som čítal pred viac rokmi. Najprv pár myšlienok z rozhovoru:

Ťažké časy vytvárajú silných mužov, silní muži vytvárajú ľahké časy. Ľahké časy vytvárajú slabých mužov, slabí muži vytvárajú ťažké časy.

Vo vyššej fáze bohatstva a blahobytu narastá dominancia žien.

Charakter muža sa utvára v období biedy a utrpenia.

Kde je moc a peniaze, tam to ťahá psychopatov.

Keby voľby mohli niečo zmeniť, dávno by ich zrušili.

Krajiny, kde prešiel skutočný blahobyt spoločnosti, tam ako iskrička zapálil požiare, po ktorých zostáva len spálenina.

Blahobyt netúži po veľkých štátnikoch a vojvodcoch.

Blahobyt nie je pre evolúciu úplne nevýhodné obdobie.

Moderný svet je sebadeštruktívny.

Nezhnívať za blahobytu za živa je jednoducho oveľa zložitejšie ako v biede.

                                                                 …

Vráťme sa teraz k spomínanému výskumu a na asociáciu na bohatstvo a blahobyt. J. B. Calhoun skúmal u myší vplyv populačnej hustoty a blahobytu na ich chovanie. Jeho experimenty s laboratórnymi myšami a potkanmi sa uskutočňovali počas štyroch desaťročí. To, čo zistil považoval za pochmúrne predpovede pre budúcnosť ľudského rodu, hoci toto vnímanie sa vo vedeckej komunite nestretlo s veľkým pochopením. Jeho odpoveď skeptikom znela: „Potkany a myši, samozrejme, nie sú dokonalými modelmi ľudí. Ale katastrofa, ktorú predstavujú, je taká presvedčivá, že svet nemôže čakať na dôkaz každého kroku v rovnici.“

V júli 1968 začal pokus so štyrmi pármi bielych myší v klietke s rozmermi 2,6 × 2,6 metra s výškou 1,4 metra s ideálnymi podmienkami pre bezproblémové rozmnožovanie, s dostatkom potravy a bez strachu z predátorov. Spočiatku populácia rýchlo rástla a zdvojnásobovala sa každých 55 dní. V 315. deň dosiahol počet myší 620, potom sa rast populácie výrazne znížil a zdvojnásobil sa len každých 145 dní. Posledné narodené mláďa prišlo na svet na 600. deň, čím celková populácia dosiahla  2 200 myší, hoci usporiadanie experimentu umožňovalo až 3 840 myší z hľadiska priestoru na hniezdenie.

Medzi 315. a 600. dňom došlo k rozpadu sociálnej štruktúry a normálneho sociálneho správania. Medzi odchýlky v správaní patrili: vyháňanie mláďat pred ukončením odstavu, zraňovanie mláďat, nárast homosexuálneho správania, neschopnosť dominantných samcov udržať obranu svojho teritória a samíc, agresívne správanie samíc, pasivita nedominantných samcov.

Po 600 dňoch sociálny rozpad pokračoval a populácia klesala smerom k vyhynutiu. Počas tohto obdobia sa samice prestali rozmnožovať. Ich samci sa úplne stiahli, nezapájali sa do dvorenia ani do bojov a vykonávali len úlohy, ktoré boli nevyhnutné pre ich zdravie. Jedli, pili, spali a starali sa o seba. Tieto samce sa vyznačovali hladkou, zdravou srsťou a absenciou jaziev. Nazývali ich „krásavcami“. Chov sa už nikdy neobnovil a vzorce správania sa natrvalo zmenili.

Z tohto experimentu vyplynul záver, že keď sa obsadí takmer všetok dostupný priestor a všetky sociálne úlohy, konkurencia a stres, ktorý jedinci zažívajú, vyústia do úplného rozpadu komplexného sociálneho správania, čo v konečnom dôsledku vedie k zániku populácie.

Calhoun považoval osud populácie myší za metaforu potenciálneho osudu človeka. Jeho štúdiu považovali niektorí za varovanie pred nebezpečenstvami života v čoraz preplnenejšom a neosobnejšom svete. Tu vidím určitú paralelu s tým, čo sa konštatovalo v rozhovore s J. Klimešom.

A ešte jedna paralela z rastlinného sveta. Poznal som viacerých významných šťachtiteľov ozimnej pšenice na Slovensku, jedným z nich bol B. Kábrt. Ten tvrdil, že najproduktívnejšie sú tie pšenice, ktoré nie sú celkom zdravé a teda musia sa viac biť o svoje miesto na slnku.