petrus

Keď bol Charles de Gaulle francúzskym prezidentom, pokladal verejné financie za posvätné a podľa toho sa aj správal. V Elyzejskom paláci neúprosne odmietal, aby štát hradil čo i len jediný jeho osobný výdavok, odmietal akékoľvek výsady vyplývajúce z funkcie.

Jeho manželka, Yvonne de Gaulle, si viedla drobný zošit, do ktorého svedomite zapisovala všetky rodinné položky: elektrinu, potraviny, odev, mydlo … Každý mesiac posielala štátnej pokladnici šek, ktorým uhrádzala tieto súkromné náklady.

Raz jej účtovník Elyzejského paláca poznamenal, že to „nie je nevyhnutné“. Ona mu len ticho odvetila: „Pane, všetko, čo nie je verejné, je súkromné. A za súkromné platíme my sami.“ Ich deťom a vnúčatám bolo zakázané využívať vládne automobily na osobné účely.

De Gaulle sa zriekol prezidentského platu a žil výlučne zo svojej vojenskej penzie. Po jeho smrti nezostalo po ňom žiadne bohatstvo — iba dom v Colombey-les-Deux-Églises, kúpený ešte pred vojnou.

Nuž, krásny príklad pravej poctivosti a dôstojnosti vo verejnej službe.

Žeby sa niekto z našich inšpiroval? Inšpirujú sa, ale inak a to po vzore jednej Dobšinského rozprávky.