petrus

To, že stovky rokov bol Egypt zdrojom múdrosti a vzdelanosti, z ktorej čerpali mnohí významní Gréci a Rimania nás v škole neučili. Ale sú očividné dôkazy, že tam prichádzali načerpať poznatky z matematiky, astronómie, medicíny, filozofie, umenia, … Spomedzi Grékov to boli Pytagoras (údajne tam strávil 22 rokov), Solón, Tales Milétsky, Demokritos, Platón (13 rokov) a z Rimanov Cicero, Seneca, Galén (4 roky). Na to som „narazil“, keď som zbieral podklady k svojmu článku Technology as an Ally and an Adversary of Academic Integrity.

Dnes ma zaujal článok o novej knihe Josephine Quinnovej, ktorá prehodnocuje to, čo si ľudia myslia, že vedia o civilizáciách. Je profesorkou histórie a archeológie na Oxfordskej univerzite. Prečo ma článok zaujal? Pretože zdôvodňuje, že rozčleniť históriu na súbor odlišných a v podstate do seba uzavretých civilizácií je pomýlené, čo skreslilo naše chápanie sveta (a takto sme sa to učili). Podľa nej históriu netvoria národy, ale ľudia a prepojenia, ktoré vytvárajú medzi sebou.

Myšlienka civilizácie je relatívne mladá. Toto slovo sa prvýkrát použilo v polovici 18. storočia a historici Západu ho použili až koncom 19. storočia. Pokladali grécke, rímske a kresťanské civilizácie za pekné stavebné kamene, ktoré poskladali do veľkolepo vyzerajúcej konštrukcie, ktorú označili za „západnú“ alebo „európsku“ civilizáciu. A tej pripisovali množstvo zdedených „klasických“ cností: ráznosť, racionalitu, spravodlivosť, demokraciu a odvahu experimentovať a skúmať. Iné civilizácie boli apriori považované za menejcenné.

Vedecky spracovaná kniha prof. Quinnovej „Ako svet stvoril Západ“ (How the World Made the West ,592 strán) sa venuje priebehu európskych dejín a dokazuje, že kontakty a výmeny medzi rôznymi kultúrami, často aj na obrovské vzdialenosti boli vo všetkých epochách hlavným hnacím motorom ľudského pokroku. Namiesto toho, aby boli uzavreté a nepriateľské voči cudzím vplyvom, väčšina spoločností bola otvorená myšlienkam, trendom a technológiám prichádzajúcim od susedných národov. Pripomína, že staroveké Grécko nebolo miestom pôvodu, ale skôr miestom prenosu z egyptskej, sumerskej, asýrskej a fénickej kultúry, ktoré sa miešali a vymieňali si myšlienky. Atény neboli prameňom demokracie, ale skôr „oneskorencom“ tejto formy vlády, ktorá sa zrejme prvýkrát vyskúšala v Líbyi a na ostrovoch Samos a Chios. Peržania, ktorí sú považovaní za grécky protiklad, v skutočnosti zaviedli demokraciu v gréckych mestách, ktorým vládli.

Milovníci histórie nájdu v knihe „Ako svet stvoril Západ“ veľa nového a fascinujúceho. Kniha sa pripája k rastúcemu kánonu diel, ktoré skúmajú široký záber histórie s využitím nových intelektuálnych rámcov, ako napríklad „Sapiens“ Yuvala Noaha Harariho (2011), „Hodvábne cesty“ Petra Frankopana (2015) a „Pád civilizácií“, pripravovaná kniha britského novinára Paula Coopera.

Nemohol sa viac mýliť ten, kto si myslel, že história je pasé.